Jednou z večných tém odbornej, ale i občianskej verejnosti, je potravinová sebestačnosť Slovenska. Faktom je, že dnešný stav vôbec nie je dobrý. Istým obrazom je podiel slovenských potravín na pultoch predajní (podľa prieskumu zverejneného PKS 12.6.2019), ktorý činí 38,6 %. Aj mnoho ďalších prameňov uvádza okolo 40 %. Zvyšok potravín teda dovážame. Vyvážame najmä poľnohospodársku produkciu s nízkou pridanou hodnotou, ako sú obilniny a olejniny, ale aj mäso a mlieko, spracovávané následne v zahraničí. Hotové potraviny vo veľkom dovážame. Domáci potravinársky priemysel sa po privatizácii a následnom úpadku, spôsobenom významným podielom vonkajšími vplyvmi, len pomaly a s ťažkosťami spamätáva a dnes viac-menej stagnuje.
Miliardový deficit
Štatisticky možno merať potravinovú sebestačnosť tým, že porovnáme saldo zahraničného obchodu poľnohospodárskych a potravinárskych produktov. Za posledných 20 rokov Slovensko nebolo z tohto pohľadu potravinovo sebestačné ani raz. Vývoz totiž ani raz neprevýšil dovoz, a teda každý rok bolo saldo vykázané ako záporné. V roku 2016 predstavoval tento deficit mínus 1,25 miliardy eur. Dovoz agrovýrobkov a potravín v analyzovanom roku predstavoval 4 miliardy eur a vývoz 2,75 miliardy eur. Export tak bol v porovnaní s importom nižší o približne tretinu [2].
Úspech vystriedal úpadok
Mnohí spomínajú na obdobie pred rokom 1989 ako na dobu plnej potravinovej sebestačnosti, ale musíme vidieť aj celkový vývoj a cenu, za akú to vtedajšie Československo dosiahlo. Od roku 1950 sa začala radikálna premena slovenského poľnohospodárstva na veľkovýrobu, koncentrovanú do poľnohospodárskych družstiev a štátnych majetkov. Proces koncentrácie postupoval rýchlo a v Československu bolo v roku 1960 napríklad až 10 800 družstiev, avšak v roku 1980 už iba 1 721, z toho na Slovensku 6401. Po počiatočných problémoch to prinieslo možnosť poľnohospodárstvo a potravinárstvo plánovať, kontrolovať a riadiť prostredníctvom relatívne malého počtu výrobných celkov. Aj preto bolo možné nasmerovať odvetvie tak, aby sme sa stali vo výrobe potravín prakticky sebestační. Takáto koncentrácia výroby sa však negatívne odzrkadlila pri transformácii. Veľké družstvá boli zraniteľnejšie a pre zamestnanosť a často aj neschopnosť vedenia pochopiť, čo sa deje a rýchlo konať, u mnohých z nich znamenala postupný úpadok.
Monopol mal štát
Z hľadiska potravinárstva a obchodu s potravinami sme boli centrálne riadenou ekonomikou, kde monopol na výrobu, cenotvorbu a distribúciu mal štát. Formou tzv. zápornej dane z obratu boli ceny mnohých životných potrieb aj potravín značne deformované. Napríklad 1 liter plnotučného mlieka v cene 3,10 Kčs bol dotovaný čiastkou 2,37 Kčs, 1 kg masla v cene 40 Kčs bol dotovaný sumou 35,31 Kčs. Hoci sortiment potravinárov bol oproti západu do istej miery obmedzený, rovnako ako aj v prípade ponuky zeleniny či ovocia, Československo bolo v produkcii potravín úspešné a v niektorých komoditách dokonca prebytkové. Podľa štatistík bolo v rokoch 1986 – 1989 potravinovo sebestačné na 98 % [1].
Prechod ekonomík bol šokom
Porovnávať však potravinovú sebestačnosť do roku 1989 so súčasnosťou má dnes praktický zmysel iba pri poukázaní na potenciál slovenského poľnohospodárstva zaistiť aj dnes vysokú mieru potravinovej sebestačnosti. Napríklad celková úroda obilnín bola v roku 1989 4 294 099 t, v roku 2018 to bolo 4 037 761 t. Úroda repky spolu 480-tis. t v roku 2018 oproti 75-tis. t v roku 1989. Pokles rastlinnej výroby teda nevidíme, výroba repky nám ale odhaľuje štrukturálne zmeny, spôsobené práve prispôsobovaním sa trhu. Alarmujúci je však veľký prepad v živočíšnej výrobe, napríklad v hovädzom dobytku, kedy sme v roku 1989 chovali viac ako 1 600-tis. Ks, pričom v roku 2018 je to iba 439-tis. Ošípaných bolo v r. 1989 2 700-tis. oproti 627-tis. v roku 2018. Takto by sa dalo pokračovať ďalej, no trend je jasný aj z týchto niekoľkých čísel. Nariekať nad stratenou štruktúrou, objemami domácej výroby či zamestnanosťou na vidieku v minulosti je zbytočné. Svet sa v roku 1990 pohol iným smerom a väčšina bývalých komunistických krajín to pochopila správne – ako príležitosť na radikálnu zmenu. Počiatočné nadšenie zo slobody však často vystriedalo sklamanie z tvrdého pristátia v inej ekonomickej realite. Prechod z centrálne plánovanej ekonomiky do reálnej trhovej bol šokom. Viaceré odvetvia zaplatili za transformáciu príliš vysokú cenu a práve naše poľnohospodárstvo a potravinárstvo patria k najviac zasiahnutým. Nevyhnutnosť radikálnych štrukturálnych zmien a prispôsobenie sa otvorenej ekonomike a postupujúcej globalizácii spôsobili mnohým družstvám problémy, vyplývajúce z nemožnosti meniť svoj podnikateľský model a štruktúru tak rýchlo, ako by bolo potrebné. Počas procesu prispôsobovania sa novej situácii slovenskí poľnohospodári a potravinári objektívne nemohli čeliť tlaku konkurencie. V tom čase boli agropotravinárske odvetvia starých krajín EÚ v mnohých komoditách výrazne prebytkové a poľnohospodári tam dokázali najmä pomocou dotácií a rôznych foriem štátnej pomoci vyrábať lacnejšie. Takýto stav pretrváva dodnes, napriek tomu, že žijeme v jednotnom hospodárskom priestore. Naši poľnohospodári sú stále znevýhodnení výškou dotácií, ktorá stále uprednostňuje „staré krajiny“ EÚ, a nepriamo i menšími možnosťami slovenskej ekonomiky podporovať domácu produkciu.
Štát hrá druhé husle
Trhy v novo pristupujúcich krajinách sa tak stali príležitosťou pre uplatnenie pretlaku výroby zahraničných potravinárov. Tým, že sme sa pristúpením k Všeobecnej dohode o clách a obchode (GATT- General Agreement on Tariffs and Trade) stali 1. januára 1993 (od 1.1.1995 WHO) otvorenou ekonomikou a neskôr vstúpili do Európskej únie, prijali sme chtiac-nechtiac diametrálne odlišné „pravidlá hry“, v ktorej národný štát a jeho záujmy pri rozhodovaní o smerovaní poľnohospodárstva a potravinárstva stále hrá viac iba druhé husle. To všetko spolu viedlo k rýchlemu a agresívnemu nástupu zahraničných obchodných reťazcov, vidiacich príležitosť ovládnutia trhu v transformujúcich sa ekonomikách. Príležitosť, ktorú dostali, dokonale využili a slovenskí potravinári sa tak ocitli na „vedľajšej koľaji“.
Hľadanie nových ciest
Napriek všetkému nie je dôvod na prílišný pesimizmus. Súčasná situácia slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva sa zdá byť stabilizovaná, vidno príznaky mierneho zlepšovania. Poľnohospodárstvo ako celok už tvorí mierny zisk. V mnohých podnikoch nastupuje mladá generácia manažérov schopných sledovať európske trendy a využívať moderné technológie, zvyšujúce produktivitu práce. Chápu nutnosť strategického myslenia a so svojou produkciou dokážu úspešne obchodovať. Štruktúru výroby sa snažia prispôsobovať dlhodobej udržateľnosti hospodárenia a súčasne zvyšovaniu dôrazu na ekológiu a kvalitu produktov pre potravinárstvo.
Vďaka tomu, že spotrebitelia pomaly, ale isto zisťujú, že kvalita domácich výrobkov je často vyššia než tých dovezených, ale napríklad aj vďaka zisteniu o dvojakej kvalite potravín, sa postupne prikláňajú k slovenským potravinám. Samozrejme, takýto proces je dlhodobý. Na pultoch niektorých obchodných reťazcov sa však predsa zjavuje viac slovenskej zeleniny i ostatných výrobkov. Dá sa predpokladať, že aj obchodné siete sa budú chovať racionálne a zareagujú na súčasné trendy väčším záujmom o slovenské produkty. Následne sa vďaka zvyšovaniu dopytu domáceho trhu dá očakávať aj čoraz viac príležitostí pre rozvoj slovenského potravinárstva.
Dnes žijeme v úplne iných ekonomických, obchodných a politických podmienkach ako kedysi a diskusie na tému, či sa dalo niečo urobiť lepšie a ináč, už treba prenechať historikom. Čo ale urobiť môžeme a musíme, je nájsť v rámci daných podmienok – napriek tomu, že ich formovanie už z veľkej časti nie je v našich rukách – cesty na pozdvihnutie slovenského potravinárstva a poľnohospodárstva na primeranú úroveň. Dôležité bude aj informovanie verejnosti o kvalite produktov a propagácia domácich výrobkov. A najmä to bude vyžadovať veľa úsilia od štátu a od podnikovej sféry, ako aj pružného prispôsobovania sa zmenám poľnohospodárskej a obchodnej politiky EÚ, vrátane možného ohrozenia prípadným pristúpením k ďalším dohodám o voľnom obchode (napr. TTIP so Severnou Amerikou). Bude to beh na dlhú trať, nemožné to ale nie je.
[1] NEDOKONČENÁ: Československá ekonomika v druhé polovině 80. let minulého století, Milan Sekanina[2] Finweb, Slovensko nie je potravinovo sebestačnou krajinou, ukazuje analýza
